Čo ak už prišiel čas na vnútorné otázky? Netreba na ne odpovedať hneď, no chcelo by to úprimne. Prestať sa hrať na silákov, machov, zvodné modelky, ezoterických snívajúcich guruov, mudrcov. Nikto za nás seba nevyrieši. Každý sme dosiahnuteľní hlavne pre seba. Niekedy si myslíme, že musíme iným pomáhať, že sa to patrí, alebo, že musíme myslieť najprv na iných než na seba.
Ako všade, aj tu platí rovnováha.
Pomáhať iným je fajn, no najprv treba byť sami v sebe silní, aby naša pomoc bola na niečo platná. Pretože ľahko sa môže stať, že aj naša snaha pomôcť môže vyzerať až príliš veľkodušne. Čo často nie je nič iné, iba jedna z mnohých masiek nášho ega. Aj myslieť najprv na iných je prejavom možno akejsi odnože zdanlivej pokory, možno podriadenosti, možno aj snahy vyzerať čo najviac „sympatickejšie“ pred svetom. Ak je strom slabý, dáva aj slabé plody… Niekedy pomôžeme práve tým, že nepomôžeme.
Možno ak pomôžeme bez určenia si priorít…
… daný jedinec bude tak spoľahnutý na našu pomoc, že sám začne byť od nej závislý. V konečnom dôsledku sa prestane spoliehať na seba a my strácame svoju energiu. Nepomáhame danému človeku rásť, ale pomáhame mu byť závislým a neslobodným v sebe. A oslabujeme seba i jeho. Treba vycítiť danú situáciu a ak treba so súcitom pomôcť. No v hraniciach- tiež sa neoplatí príliš rozdávať sa. Ustrážiť si to, aby sme sa nehrali na nafúkaných bohov, no ani na chudáčikov a obete. Oba extrémy sú formy ega a oberajú nás o silu.
Božskosť v sebe môžeme prežívať spontánne, individuálne, kolektívne…
…no vždy tak, aby sme naším konaním potvrdzovali svoje vnútro a aby naše správanie bolo pre dobro všetkých zúčastnených. Toto správanie sa cibrí skúsenosťami a rokmi a často ak ho začnete aplikovať u ľudí, ktorí Vás poznali „iných“, nepochodíte a situácie sa začnú meniť. Zrazu sa otvoria veci, ktoré ste nevideli a všetko staré sa začne presvetľovať. Toto závisí od nášho nastavenia. Tak ako sa meníme a sme ochotní vnášať pochopenie, prijatie aj do starých nánosov o ktorých sme si pred rokom mysleli, že sú pre nás pevné- tak sa mení aj naše okolie a vzťahy s inými. Nie je to často príjemné, no iba sa rúca staré, aby mohlo prísť nové. To, čo nás bude už skutočnejšie odrážať.
Nikomu nemôžeme dať skutočnú slobodu ak ju nedáme a nedovolíme si ju prežívať najprv v sebe.
Nikto nám nemôže za desať minúť stiahnuť karmu, či vyčistiť situácie z minulosti. Nik nám nemôže sľúbiť, že nás okamžite spojí s Bohom, okamžite s nami pochopí Boha. Toto sa nedá urobiť okamžite. Pretože skutočná vnútorná sloboda a zrelosť, stojí na rokoch práce na sebe v mnohých smeroch. Často je to o slzách, odpúšťaní, prosení o odpustenie, prijatí a uzmierovaní. Často je to aj o odvahe vstupovať do starého, búraní zdanlivých istôt, sebapremene, húževnatej a flexibilnej práci na sebe. Všímaní si všetkého, čo sa nám deje a čo ku nám prichádza. Cesta k sebe je cestou k láske a Bohu. Je cestou odvahy, vyzretej pokory a dôvery. Neustále učenie sa.
Nakoniec zistíme…
…že všetko to, čo nás bolelo, trápilo nás, nedávalo nám spať, skľučovalo a svrbelo nás- boli len zablúdené časti nás samých, ktoré ku nám chodili po kúsočky lásky a prijatia… A stále sme to len my a my… Možno pod inými menami, inou tvárou, pohlavím, farbou pleti, ale stále je to o nás. Tvoria nás tisíce tvárí. Tie usmievajúce sa, pomáhajú a dodávajú silu, vedú nás- už sú vyliečené. O ne sa môžeme oprieť. Ktoré bolia, sťažujú sa, kričia a hnevajú, tie potrebujeme iba prijať za svoje a oslobodiť ich iba našou pozornosťou a láskavým prístupom. To je jedna z najdôležitejších vecí pre ktoré sme sem prišli. Pretransformovať naše, strachy, obavy a pochybnosti na lásku, prijatie a odpustenie…